Európa je na polceste za zdravším bankovým systémom

22. 3. 2018

Európska komisia (EK) a Európska centrálna banka (ECB) v priebehu minulého týždňa navrhli nové pravidlá, ktoré majú banky uplatňovať pri jednaní s problémovými úvermi („non-performing loans“; NPL). Dobrou správou je, že tieto zmeny by mali európskym bankám pomôcť stať sa odolnejšími voči potenciálnym hrozbám v budúcnosti. Zlou správou však je to, že bankový systém eurozóny aj napriek tomu, naďalej ostáva nedostatočne pripravený na riešenie novej svetovej finančnej krízy.

Európske banky ešte aj v súčasnosti zápasia s dopadmi minulej finančnej krízy a následnej recesie. Mnohí európski veritelia sa na rozdiel od svojich rivalov v Spojených štátoch rozhodli, že zo svojich súvah nebudú odpisovať nesplácané úvery. Tento postup by si totiž vyžadoval zhromaždenie mimoriadne vysokého objemu nového kapitálu. Americké banky postupovali odlišnou cestou. Riešili tento problém priamočiarym spôsobom, v čom im pomohla séria opatrení v rámci iniciatívy s názvom Troubled Asset Relief Program (TARP), ktorú zostavilo americké ministerstvo financií. Americká vláda v rámci tohto programu, za účelom stabilizácie miestneho finančného systému vynaložila viac než 400 miliárd dolárov.

Následky váhania európskych finančných inštitúcií sú dodnes viditeľné. Ekonomika eurozóny sa v súčasnosti síce postupne zotavuje, avšak objem nesplácaných úverov v rámci popredných bánk tohto regiónu predstavuje približne 760 miliárd eur (935 miliárd dolárov). V najväčšej miere sú týmto deficitom postihnuté krajiny ako Cyprus, Grécko, Taliansko a Portugalsko.

Podobné: Centrálne banky našli spôsob, ako obmedziť vznik realitných bublín

Nesplácané úvery sú zásadným problémom ako pre samotné banky, tak aj pre celkovú ekonomiku eurozóny. Zabraňujú manažérom finančných inštitúcií v nadväzovaní nových a ziskových obchodných vzťahov a obmedzujú disponibilný kapitál bánk. Veritelia si v dôsledku tejto skutočnosti nemôžu dovoliť poskytovanie nových úverov pre ďalšie firmy. To má v konečnom dôsledku negatívny vplyv na celkové európske hospodárstvo. Výskum Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj zistil, že nevhodná alokácia úverov je jedným z hlavných príčin pomalého rastu produktivity v niektorých krajinách Európskej únie, medzi ktoré sa radí napríklad Taliansko.

Nové pravidlá Európskej komisie od veriteľov vyžadujú, aby si v priebehu poskytovania pôžičiek sústavne vytvárali finančné zásoby, pomocou ktorých by následne mohli pokryť 100% hodnoty potenciálne problémových úverov. Banky budú mať v súlade s novými zásadami až osem rokov na úplné pokrytie zabezpečeného úveru a dva roky na vysporiadanie sa s nezabezpečenými úvermi. Takýto časový harmonogram je relatívne veľkorysý. Stanovená lehota bude totiž vo väčšine prípadov postačovať na dôsledné preskúmanie schopnosti každého konkrétneho dlžníka, pre splácanie svojho úveru. Nový balík opatrení bude záväzný pre všetky banky a bude sa uplatňovať výhradne len na nové poskytované úvery. To znamená, že inštitúcie budú disponovať dostatočným časovým intervalom na to, aby plne aplikovali všetky novozavedené zásady.

Komisia v rámci ďalšieho kroku potrebuje prerokovať svoje plány s Európskym parlamentom a Európskou radou, ktorá zahŕňa najvyšších predstaviteľov vlád členských štátov. Ešte bude teda nejaký čas trvať, kým uvedené zmeny nadobudnú účinnosť. ECB bude môcť medzitým uplatňovať svoje vlastné smernice. Tie sú v mnohých ohľadoch dokonca prísnejšie ako pravidlá Komisie. Budú sa totiž vzťahovať na všetky úvery, ktoré sa od 1. apríla klasifikujú ako problémové a banky budú mať v tomto prípade iba sedem rokov na pokrytie týchto úverov, namiesto ôsmich. Treba však poznamenať, že tieto smernice ECB budú vystupovať iba v úlohe všeobecných odporúčaní, nebude sa teda jednať o záväzné pravidlá. Centrálna banka bude aj naďalej disponovať plnou diskrečnou právomocou, čo znamená, že bude mať možnosť individuálne posudzovať vzniknuté situácie a následne ich primerane aj riešiť. Je veľmi pravdepodobné, že nové nástroje bude využívať predovšetkým v prípade mimoriadne významných bánk.

Do určitej miery je pochopiteľné, prečo sa eurozóna doteraz nezbavila všetkých nesplácaných úverov. Keby ústredné orgány EÚ vyžadovali od bánk, aby urgentne pokryli všetky svoje existujúce problémové úvery, viedlo by to ku kaskádovému efektu v oblasti navyšovania kapitálu bánk. Pre investorov by bolo náročné vyhovieť náhlym zvýšeným požiadavkám, v dôsledku čoho by boli mnohí veritelia nútení čeliť likvidácii.

Európska centrálna banka by sa však ani napriek tomu nemala uspokojiť so súčasným rovnovážnym stavom. Vedúci predstavitelia európskeho finančného sektoru by sa mali neoblomne dožadovať toho, aby banky boli pri vykazovaní hodnoty svojich úverových portfólií omnoho dôslednejšie. Prirodzene, takýto krok by mohol viesť k zlyhaniu najslabších bánk. Avšak za predpokladu, že by sa takéto zlyhania riešili usporiadaným spôsobom, nemuselo by dôjsť k vzniku vážnejších problémov. Sabine Lauteschlaegerová, ktorá je členkou výkonnej rady ECB, v prednáške na Fakulte bankovníctva a financií Florentskej univerzity vysvetlila, že úlohou dozorných orgánov nie je udržať jednotlivé banky pri živote. Povedala: „Výsledkom by boli slabé banky, ktoré sa zmietajú v problémoch a sú sotva schopné prežiť, dokonca aj v dobrých časoch.“

Nech však európske orgány prijmú akékoľvek prísne pravidlá, v žiadnom prípade nebudú schopné predchádzať závažným finančným krízam. Členské štáty eurozóny musia mať preto zavedené mechanizmy pre zdieľanie nákladov v ťažkých obdobiach, pretože problémy bankového sektoru môžu veľmi rýchlo prerásť do krízy štátnych dlhov. Cieľom „bankovej únie“ eurozóny je prerušiť spojenie medzi finančným zdravím bánk a krajinami, v ktorých sa sa nachádzajú postihnuté inštitúcie. Táto únia však zatiaľ ostáva neúplná.

Jednotný fond EÚ na riešenie krízových situácií (rezolučný fond), ktorý môžu finančné orgány použiť pri likvidácii veľkých bánk na odkup ich aktív alebo pre zmiernenie dopadov voči investorom, je v súčasnosti obmedzený na 55 miliárd eur. Je potrebné rozšíriť ho napríklad získaním úverovej linky od záchranného fondu eurozóny, takzvaného Európskeho mechanizmu pre stabilitu (EMS). To by v prípade vypuknutia veľkej krízy, dovolilo rezolučnému fondu zasiahnuť. EMS by tiež mal mať možnosť efektívnejšie zasahovať do riešenia situácie, v rámci problémových bánk. Teoreticky touto právomocou disponuje aj v súčasnosti, ale akýkoľvek zásah si ešte stále vyžaduje zapojenie domácich vlád. To však môže viesť k ďalšiemu navyšovaniu deficitu a potencionálne zvýšeným obavám investorov, týkajúcich sa narastajúceho dlhu.

Eurozóna potrebuje aj ďalší mechanizmus, ktorý zatiaľ nebola schopná efektívne zostaviť. Jedná sa o spoločný fond ochrany vkladov. Vkladatelia by mali mať istotu, že ich bežné účty disponujú zárukou na európskej úrovni, bez ohľadu na závažnosť bankovej krízy, ktorá sa odohráva v ich krajine. Národné fondy ochrany vkladov, všetkých krajín EÚ v súčasnosti ručia iba za vklady do výšky 100 000 eur.

Podobné: 5 grafov ilustrujúcich situáciu na európskom trhu s podnikovými dlhopismi

Nemecko aktuálne stojí na čele opozície voči celoeurópskemu poisteniu vkladov. Ako dôvod uvádza obavy o vlastných daňových poplatníkov, ktorí by v konečnom dôsledku mohli doplatiť na nedostatočne uvážené rozhodnutia o poskytovaní úverov Talianska či Španielska. To je však nesprávny spôsob prihliadania na súčasnú situáciu. Nedá sa poprieť, že aj nemecké banky boli vážne zasiahnuté krízou, z dôvodu neopatrného poskytovania úverov a nevhodných investičných rozhodnutí. Rovnako ľahko by sa teda mohli znovu dostať do problémov.

Európska komisia a ECB konajú správne, keď požadujú, aby boli banky pri poskytovaní úverov obozretnejšie. Nové opatrenia však nebudú stačiť na to, aby sa Európska únia dostatočne pripravila na potenciálnu finančnú krízu v budúcnosti.

Zdroj: FinancialTimes, Bloomberg

Vstúpte s nami do finančného sveta

Chcete investovať alebo obchodovať s cennými papiermi? Alebo sa chcete iba ponoriť hlbšie do tajov finančného sveta? Nechajte nám váš kontakt a my sa s vami spojíme.

×

Kontaktujte nás

×
×