WEM Lifestyle Stories — Erik Lorincz: “Môžeš mať všetky peniaze sveta, ale ak si nenájdeš a nedopraješ čas, prídeš oň a nič nezažiješ.”

Cesta Erika Lorincza z dedinky pri Nitre na pozíciu hlavného barmana v The Savoy’s American Bar, k oceneniu najlepšieho barmana sveta až po spolumajiteľa vychýreného Kwānt baru v Londýne, je pozoruhodným príbehom o ambícii, vytrvalosti a zanietení. Je však tiež príbehom o tom, aké miesto v živote má bohatstvo a ako umožňuje prežiť život naplnený významom a neopakovateľnými zážitkami. Toto je Erik Lorincz a jeho story. 

V štvrti Mayfair sa človek ocitne vo vyberanej spoločnosti. Oblasť populárna u niekdajšej britskej aristokracie, Mayfair je dnes miestom, kde nájdete vychýrené reštaurácie, luxusných krajčírov zo Savile Row, najrozličnejšie prestížne značky, ambasády či sídla renomovaných firiem. A Kwānt. 

Už prvý rok po svojom prvom otvorení sa Kwānt umiestnil na 6. mieste v prestížnom oficiálnom rebríčku “The World’s 50 Best Bars”. Pandémiou vynútená prestávka Erika Lorinca v ničom neodradila — umožnila mu nájsť nové miesto v štvrti Mayfair, posunúť celý koncept Kwāntu ešte o niečo ďalej — a pokračovať v jeho ambícii obsadiť prvé miesto a urobiť Kwānt najlepším barom na svete. 

“Všetko, čo mám a čo som dosiahol, som si vyslúžil, vydrel som si to svojou tvrdou prácou. Nikto mi nedal pár miliónov, aby som sa hral a otvoril si bar — všetko som si musel oddrieť.”

Keď sa Erik rozrozpráva o svojej histórii a úspechoch, celý čas pozorne striehneme, kedy sa objaví náznak arogancie či povýšenosti, ktoré by azda boli očakávané a pochopiteľné. Nedočkáme sa. 

Keď Erik opisuje svoje víťazstvá v svetových barmanských súťažiach, jednoducho konštatuje fakty. Keď hovorí o jeho exkluzívnej línii barmanského náradia vyrábanej podľa jeho špecifikácií v Japonsku, hovorí iba o tom, ako chcel mať to najlepšie možné náčinie, aby svojim zákazníkom mohol pripravovať najlepšie možné drinky. Keď opisuje, ako bolo kompletné zariadenie Kwāntu vyrobené na mieru podľa jeho požiadaviek, hovorí opäť iba o tom, ako chcel pripraviť výnimočné miesto pre ľudí. 

“Jedna z vecí, ktorú si na úspechu a peniazoch vážim, je to, že vďaka nemu nemusím držať tajomstvá. Nemusím teraz žiarlivo držať svoje recepty v tajnosti — môžem sa o ne deliť. Iní z toho môžu čerpať a môže ich to posunúť ďalej. A pre mňa samého je to motivácia, ako isť stále dopredu a posúvať sa, aby som sa stále udržal na hladine a prinášal niečo nové.

Vďaka nejakej miere úspechu a bohatstva teda môžem druhým poradiť, pomôcť — a ja sám som hnaný priniesť opäť niečo nové.” 

Vidieť Erika pri práci je samo o sebe malým zážitkom. Každý krok pri príprave nápoja je pripravovaný s tou klamlivou lahkosťou, ktorá prichádza iba ako výsledok stoviek a tisíc hodín usilovného a pozorného tréningu. Výsledok je atraktívna a nenútená elegancia — ďalší z množstva detailov, ktoré spolu tvoria z návštevy Kwāntu nezabudnuteľný zážitok. 

“To najdôležitejšie, čo mi peniaze dávajú, je možnosť cestovať, spoznávať nových ľudí a miesta, absorbovať nové zážitky. Rovnako ako akýkoľvek môj úspech, aj toto prichádza postupne a organicky. Vyše 30 rokov som mal sen zažiť autentický japonský čajový obrad. Až prednedávnom sa mi to splnili a všetky podmienky sa vyskladali tak, že som ho mohol zažiť so skutočným majstrom.

Pretože človek môže mať na účte milióny — môže mať všetky peniaze sveta. Ale ak si nenájde a nedopraje čas, život prebehne a človek nič nezažije.”

“To je pre mňa v skutočnosti to najdôležitejšie — môžem cestovať, môžem si dopriať čas; a môžem to potom celé aj odovzdávať ďalej a inšpirovať druhých. 

Toto sa nedá kúpiť, dá sa to iba zažiť. Preto je pre mňa bohatstvo viac o zážitkoch ako o materiálnych veciach. Umožňuje to tiež spoznávať ľudí inak, hlbšie. Bez cestovania a možností ponoriť sa do nového miesta a jeho ľudí by som sa nikdy nedozvedel, ako žijú napríklad Mexičania v Oaxace či Japonci v Osake.”

“Teraz to však viem, pretože som tam išiel, žil s nimi, pozoroval ich, zdieľal s nimi niečo. Keď teraz ku mne do baru príde nový hosť, je šanca, že v rozhovore nájdeme niečo spoločné, že si budeme vedieť vymeniť zážitky či tipy na zaujímavé miesta alebo si môžeme zdieľať rozličné nápady a podnety. To všetko robí z barmanskej práce nesmierne zaujímavý život.”

Sediac doslova po boku barmana a sledujúc medzinárodných návštevníkov Kwāntu a rozprávajúc sa s rovnako medzinárodným personálom človek Erikovi dá chtiac-nechtiac za pravdu.

Do očí však udrie ešte jedna vec — barmani, hoci pôvodom od Južnej Ameriky až po Japonsko, majú niečo bez výnimky spoločné: obrovskú, prirodzenú úctu k Erikovi. 

“Keď som kedysi začínal, nemal som ani potuchy, že za mnou budú jedného dňa chodiť ľudia a hovoriť, ako ich moja práca inšpiruje”, priznáva Erik.

“Netušil som, že ľudia budú ako otvorená kniha; že sa so mnou budú deliť o svoje životné príbehy. Teraz sa to však deje — ľudia prichádzajú a chcú sa učiť — a pre mňa je prirodzené sa s druhými deliť. 

Je tiež veľmi povzbudivé počuť, že vďaka môjmu príkladu a inšpirácii niekto dokáže zmeniť svoj pohľad a vnímať, že práca barmana môže byť aj kariéra a životný štýl, nie iba zamestnanie. Je pre mňa fascinujúce, ako veľa to dokáže druhým ľuďom dať.”

“Zo všetkých vecí, ktoré by som chcel odovzdať a odkázať ďalej, sú najdôležitejšie asi dve:

Nezabúdať si dopriať čas — a ísť za svojimi snami.

Keď sa pozerám na svojich ľudí tu v Kwānte a predovšetkým keď sa pozerám na svojich dvoch synov, chcel by ich naučiť predovšetkým práve toto. Nepotrebujem svojich synov nútiť, aby sa stali barmanmi a jedného dňa to po mne prebrali; netúžim urobiť z Kwāntu rodinnú tradíciu. Chcem ich naučiť, že tvrdá práca a pracovná etika, ambícia a vytrvalosť, sú tým najdôležitejším.

A je to vlastne rovnaké vo všetkom — čo konkrétne človek robí, to je už iba taká čerešnička na torte pre diváka.”